HADY

 

ODBORNÉ ČLÁNKY    /     HADY NA SLOVENSKU    /     FOTOGALÉRIA HADOV

 

---

ODBORNÉ ČLÁNKY

UHRYZNUTIE HADOM

Uhryznutie hadom u nás patrí k zriedkavejším javom. V Národnom Toxikologickom Informačnom Centre /NTIC/ bolo napríklad za rok 2005 hlásených 7 prípadov, čo je okolo 0,9% všetkých konzílií. Napriek tomu chceme poukázať na symptómy a správnu liečbu.

Vstreknuté množstvo jedu:

Jedovaté hady – u nás Vretenica severná /Vipera berus/ – produkujú jed ako prostriedok získavania potravy, preto ho zbytočne nemíňajú a pri uhryznutí v 30 – 50% jed nevystreknú.

Odporúčania pacientovi:

Zachovať pokoj /panika má častokrát nebezpečnejšie následky ako samotné uhryznutie/. Znehybniť zasiahnutú časť tela a dodržiavať pokojový režim – žiadny pohyb /aby sa vniknutie jedu do ostatných častí neurýchlilo a celá obehová sústava sa nadmerne nezaťažila/. Sú popísané prípady keď nadmerná telesná aktivita po uhryznutí viedla k smrti zlyhaním srdca.

Rozmanitosť príznakov závisí od toho

• či a koľko jedu bolo vstreknuté
• aký je vek, telesná hmotnosť a zdravotný stav pacienta (deti a starší ľudia reagujú citlivejšie/
• kde je miesto uhryznutia – v 95% je na končatinách, čo je menej nebezpečné ako napr. na krku v blízkosti ciev
• aký bol postup pri prvej – laickej pomoci /zhoršenie príznakov pri nadmernej telesnej aktivite , „vyrezávaní“, „vysávaní“ rany/, …
• aká je psychická reakcia po uhryznutí / a jeho okolia/ – strach a panika vyvolávajú rôzne vegetatívne symptómy, nezávisle od toho či bol jed vstreknutý.

Lokálne príznaky /v mieste uhryznutia/:

Často sú viditeľné vpichy po zuboch, počiatočná bolesť môže chýbať. V priebehu prvých 2 hodín po uhryznutí vznikne väčšinou mierny opuch, už sprevádzaný bolesťou. Opuch sa môže rozšíriť na celú končatinu až trup, často až po 48 – 72 hodinách. Obyčajne po 24 hodinách opuch zmodrie. Môžu vzniknúť pľuzgiere a krvné podliatiny, zväčšenie regionálnych lymfatických uzlín, asi v 50% sa vyvinie trombóza žíl predkolenia. Odumretie tkaniva je zriedkavé.

Ak bol jed aplikovaný do žily, môžu lokálne zmeny chýbať.

Systémové /celkové/ príznaky:

Tráviaci systém: až u 56% postihnutých sú prítomné bolesti brucha /môžu imitovať náhlu brušnú príhodu/, nevoľnosť, vracanie, hnačky v priebehu 1. hodiny. Výnimočne môže postihnutý vracať krv.

Srdcovocievny systém: /najvážnejšie príznaky/ krátko po uhryznutí je bledosť a slabosť, potenie, pokles krvného tlaku, zrýchlený tep /môže byť nepravidelný/, šokový stav – ten sa vyvinie obyčajne hneď, zriedkavo po 6. hodinách od uhryznutia. Obehové príznaky sa často normalizujú spontánne, môžu mať však aj zdĺhavý priebeh.

Nervový systém: nevoľnosť, závrate, strach, pokles očných viečok, poruchy prehĺtania a reči, mravčenie a ochrnutie zasiahnutých častí sú popisované hlavne pri uhryznutí hadom na juhu Európy. Výnimočne je porucha vedomia až kóma. Deti sú v prvých dňoch po uhryznutí často spavé a podráždené.

Obličky: priame toxické poškodenie obličiek je v našich zemepisných šírkach zriedkavé. Ide o druhotné poškodenie obličiek pri hemolýze /rozpade krviniek/ a ako dôsledok straty tekutín a nedostatočného prekrvenia /vyššie uvedené príčiny/.

Dýchací systém: skoré príznaky – opuch slizníc horných dýchacích ciest a spazmy priedušiek, neskoré príznaky – /u detí/ opuch pľúc po 3 – 5 dňoch.

Alergická reakcia: začervenanie pokožky, žihľavka, rôzne kožné vyrážky, opuch očných viečok, tváre, zúženie priedušiek so sťaženým dýchaním, až anafylaktická reakcia. Nebezpečný je opuch jazyka. Poruchy zrážanlivosti krvi.

PRVÁ POMOC

• upokojenie postihnutého
• končatinu imobilizovať, opatrne očistiť ranu /ranu neošetrovať, vyhnúť sa tlaku na poškodenom mieste/
• postihnutého čo najskôr transportovať do nemocničného zariadenia
• pri bolestiach možno podať paracetamol /nepodávať acylpyrín/;
• pri žihľavke liek proti alergii
• zabezpečiť dostatočný príjem tekutín
• vylúčiť fyzickú námahu /chôdza/
• sledovať rozsah opuchu

NESMIE SA:

• vyrezávať ranu ani vysávať ústami
• naložiť škrtidlo
• vypaľovať ranu
• prikladať ľad

O PODANÍ ANTISÉRA ROZHODNE LEKÁR.

Antisérum: Viper Venom Antitoxin je súčasťou povinnej antidotovej výbavy nemocníc.
V prípade uhryznutia cudzokrajným jedovatým hadom má NTIC prehľad o uložení antisér.

HADY NA SLOVENSKU

Had nie je uspôsobený na spolužitie s človekom. Akýkoľvek neodôvodnený kontakt môže znamenať traumu pre obidve strany. Dve zásadné činnosti, kedy sa človek stretáva s jedovatým hadom a možnosťou uhryznutia, sú chov hadov a pobyt v teréne s ich výskytom.

I keď je pravdepodobnosť uhryznutia hadom štatisticky veľmi nízka, rovnako ako u iných postihnutí a chorôb i pre uhryznutie hadom platí:
Najlepšia terapia je prevencia.

Na Slovensku žije jedovatá Vretenica severná a nejedovaté druhy užoviek. Čo o nich vieme? Rozoznávame ich? Poznáme prevenciu pred uhryznutím hadom? Vieme, ako sa správať v prípade ak už k uhryznutiu prišlo? Základom spolužitia hadov a človeka je vzájomný rešpekt. Ak my necháme hady na pokoji, nechajú na pokoji oni nás. Prevencia je vždy lepšia ako následné riešenia zložitých problémov, je preto dôležité poznať najdôležitejšie fakty o incidencii, epidemiológii pohryznutia hadmi u nás, ale aj o vyskytujúcich sa druhoch hadov žijúcich na Slovensku a ich identifikácii, poznatky o zložení jedu, jeho účinkoch, prvej pomoci, terapeutických postupoch. Poznanie faktov môže pomôcť účinne sa chrániť pred uhryznutím hadom.

Preto vám predstavujeme hady žijúce na Slovensku.

• Jedovaté hady – Vretenica
• Nejedovaté hady – Užovky
• Ako ich rozpoznať
• Intoxikácia
• Terapia, prvá pomoc

JEDOVATÉ HADY NA SLOVENSKU

VRETENICA SEVERNÁ (vretenica obyčajná, vretenica kľukatá)
Vipera berus ( Linné, 1758)
Viperidae

Vretenica sa ľudovo nazýva aj ZMIJA. Je to asi najznámejší a zároveň jediný prirodzene sa vyskytujúci jedovatý had na Slovensku.
Dožíva sa 20 – 25 rokov. Vretenica severná je zaradená do Červeného zoznamu chránených živočíchov Slovenska a podľa vyhlášky o ochrane chránených druhov živočíchov aj medzi prísne chránené druhy.
Zasluhuje si ochranu pretože je dôležitým činiteľom pri uzdržiavaní biologickej rovnováhy.

Výskyt

Vretenice sa vyskytujú bežne od nížin po hornaté oblasti Slovenska, od 400 do 2000 m.n.m. Vyhovuje im prostredie s väčšími teplotnými rozdielmi vo dne a v noci, vyššia pôdna a vzdušná vlhkosť.

Obývajú rozmanité krajinné spektrum:

• Svetlejšie partie lesov – je možné vidieť vretenice v oblastiach od najnižších listnatých lesov až po kosodrevinu a subalpinské pásma, no najčastejšie v stredných polohách – pahorkatiny, zmiešané, prípadne ihličnaté lesy.
• Rúbaniská, kamenité a skalnaté, zalesnené i nezalesnené terény.
• Zarastené i vyprahnuté svahy a stráne, súťovištia.
• Lúky v okolí vodných plôch, okraje močiarov.
• Výskyt vretenice vo vode – nie je vylúčený, ak táto prekonáva vodnú prekážku.

Mapa pozorovania taxónu Vretenica severná

Vretenice možno stretnúť:

• na výslnných (ale vlhkých) okrajoch ciest porastených vegetáciou
• oslnených lesných rúbaniskách so starými pňami
• na rašeliniskách, v lužných lesoch
• na silne oslnených a vegetáciou pokrytých hromadách kamenia
• v okolí lesných potokov, opustených lesných kameňolomoch, okrajoch kosodreviny a pod..
• medzi kladami
• u práchnivých pňoch, v ktorých sú dutiny a chodbičky, a ktoré sú zarastené vegetáciou

Hustota populácie

Na stanovišti je závislá od dostatku potravy a možnosti úkrytu. Obvykle sa udáva 1 exemplár na hektár ale neobvyklých nie je ani 10 exemplárov na hektár. Nad 6 jedincov sa jedná o veľmi hojný výskyt.
V našich podmienkach sa vretenice začínajú objavovať od polovice marca. V túto dobu dovolí vretenica pozorovať a priblížiť sa na relatívne krátku vzdialenosť.
V podmienkach strednej Európy je na jar a jeseň vretenica aktívna predovšetkým cez deň a v letných obdobiach počas súmraku, v miestach s vyššou teplotou a v horúcom letnom období i v priebehu noci. Vyhrieva sa na slnku len ráno alebo prerušovane počas dňa.

Ako ju spoznať

• Vretenica je pomerne malý had.
• Sexuálna dvojtvárnosť sa prejavuje veľkosťou, robustnosťou a sfarbením.
• Samce sú menšie, útlejšie, dosahujú cca 60 cm dĺžky.
  -nezvyčajnejšie sfarbenie je sivé až modrosivé s výraznou kľukatou čiarou na chrbte
  -sú svetlejšie, pričom vzor na chrbte býva čierny
• Samice sú väčšie, dorastajú do dĺžky 70 – 80 cm.
  -sú zvyčajne hnedej farby s tmavohnedou kľukatou čiarou
• Na bokoch vretenice sú škvrny zapadajúce do jednotlivých uhlov kľukatej čiary.
• Hlava úzka trojuholníkového tvaru.
  -je výrazne širšia ako krk a tupo zakončená
  -je pokrytá množstvom menších štítkov, čelný a dva temenné štítky sú výrazné
• Oči s vertikálnou štrbinovou zreničkou, okolo oka je množstvo malých štítkov.
• Škvrny na zátylku vytvárajú tvar písmena „X“.
• Na krku je výrazný tvar písmena „V“.
• Jedové zuby má dlhé a v pokoji sklopené dozadu (solenoglyfný typ zubov).

Spoľahlivý znak je štrbinová vertikálna zrenica. Zvislá elipsovitá zrenica vretenice – tým sa vretenica vo všeobecnosti odlišuje od ostatných hadov žijúcich na Slovensku.

Všetky u nás žijúce užovky (nejedovaté hady), majú okrúhle zreničky.

Existuje ale množstvo viac – menej vzácnych farebných variantov vretenice. Niektoré z nich vôbec žiadnu čiaru nemajú. Pomerne často môžeme nájsť celkom čierne živočíchy, zriedkavejšie medenej farby so sotva poznateľným pásom.

Čierna forma
Vretenica severná

Červená forma
Vretenica severná

ETOLOGICKÉ MINIMUM, lov, útok, obrana

Uhryznutie človeka hadmi z čeľade vretenicovitých (Viperidae) nie je v prírode vzácnosťou. Jeho vyššia incidencia je daná menšou rýchlosťou pohybu vreteníc. Pri úniku z dosahu človeka opúšťajú vretenice miesto pomalšie. Tým sa dostanú častejšie do tesného kontaktu s človekom.

Vývojovo pokročilá čeľaď hadov zmijovitých, loví korisť rýchlym, niekedy opakovaným záhryzom vztýčených jedovatých zubov. Útok na korisť i obranný útok má svoje pravidlá a fázy.

Rýchlosť výpadu hadu po koristi. Zmeraný výpad vretenice severnej po vytvorení „S“ kľučky v prednej časti tela trvá približne 0,1 s, čo pri maximálnej vzdialenosti 20 cm zodpovedá rýchlosti útoku 2 m / s. V priebehu toho času je však vretenica nútená roztvoriť tlamu, vztýčiť zuby, zahryznúť sa a zároveň vypustiť jed. Úder je často dvojitý.

Rýchlosť výpadu hada z obranných dôvodov. Popísaná schéma nie je vždy dodržiavaná pri obrannom výpade, kedy had útok iba naznačí ale častokrát ho nevykoná celý vrátane uhryznutia a vypustenia jedu, čo zvlášť platí pre hady čeľade vretenicovité (Viperidae). Anatomická konfigurácia jedového aparátu spolu s rozlíšením lovu a obrany sa prejavuje u vretenicovitých vysokým percentom obranných uhryznutí bez vypustenia jed, tzv. uhryznutia „na sucho“ (angl. dry bite) alebo dokonca iba náznakmi úderu, zastrašovania.

Bezpečná vzdialenosť človeka od nich a odhad možnosti útoku súvisí s rýchlosťou a chovaním jedovatých hadov. Čím rýchlejší je had v pohybe a pri útoku a čím väčšia je jeho veľkosť, tým musí byť dodržaná väčšia bezpečná vzdialenosť. Menšie vretenice rodu Vipera nie sú bez priblíženia schopné uhryznúť na väčšiu vzdialenosť ako 50 cm.

Pozícia hada je pre bezpečnú vzdialenosť tiež podstatná. Voči natiahnutému, prchajúcemu či pokojne odpočívajúcemu hadovi je bezpečná vzdialenosť určite menšia a úder menej pravdepodobný, ako u vretenice stočenej s pripravenou zdvihnutou hlavou.

Zrak hada je modifikovaný pre zachytenie vibrácii podkladu, nie pre analýzu zvukových vĺn. Vibrácie sú snímané brušnými šupinami, štruktúrami medzirebrových priestorov a dolnou čeľusťou.Had je teda v našom zmysle slova „hluchý“. Odháňanie vretenice hlučným chovaním nemá preto žiadny zmysel . Bolo zistené, že kašeľ či výstrel ponechá hada v úplnom pokoji, zatiaľ čo chôdza mačky alebo dokonca dopad papiera na podložku je nimi okamžite registrovaný. Čo môže hady donútiť k opusteniu teritória, je chôdza „ťažšou nohou“ s podupávaním, ktoré spôsobuje otrasy pôdy registrované hadom.

K zastrašovaniu nepriateľa slúži hadom syčanie – základný zvuk, ktorý vydávajú.

Vyhrievanie hadov na prudkom letnom slnku patrí medzi povery. Aj keď v rámci termoregulácie je slnenie štandardným chovaním rady hadov najmä z chladnejších oblastí, väčšina hadov zle znáša prudké oslnenie a vysokú teplotu. Ideálna teplota pre väčšinu z nich je okolo 25 – 30°C, neznesú teplotu vyššiu ako 40°C. Prudké oslnenie akceptujú dobrovoľne maximálne niekoľko minút, rádovo v desiatkach minút hynú na slnku i pri nižšej teplote. V horúcich klimatických podmienkach, na skalách, púšti a savane sa cez deň ukrývajú a lovia v noci. To platí v extrémne horúcich letných mesiacoch aj pre juhoeurópske a stredoeurópske vretenice.
Nocovanie v horúcich letných mesiacoch v prírode bez ochrany stanu, môže byť teda aj v strednej Európe v niektorých lokalitách nebezpečné. Pri trvalo nižších teplotách ako 20°C, hady malátnejú a ich pohyb sa spomaľuje.

NEJEDOVATÉ HADY – UŽOVKY

V našich zemepisných šírkach sa okrem vretenice (zmije) najviac vyskytujú užovky.

Užovky patria do najbohatšej čeľade hadov – Colubridae (užovkovité).

Možno ich zaradiť medzi hady nejedovaté (aglyfné).

Hoci majú vyvinuté jedové žľazy, ich používanie im znemožňuje absencia funkčného jedového kanálika s vyústením do zubov. Obsah žliaz v malom množstve samovoľne vyteká do ústnej dutiny.

Po uhryznutí týmto nejedovatým hadom je možno vzácne zaznamenať malú lokálnu reakciu. Vzhľadom k tmu, že ústna mikroflóra plazov môže byť kontaminovaná pre ľudí patogénnymi baktériami, je nutné venovať pozornosť možnej infekcii v mieste uhryznutia.

Na Slovensku žijúce užovky nie sú nebezpečné.

Aglyfný typ zubov
Rovnako dlhé nediferencované zuby, hladké bez ryhovania, nemajú kanáliky s jedom a sú neškodné.

Na Slovensku žije

Užovka obojková – Natrix natrix
Užovka hladká – Coronella austriaca
Užovka stromová – Zamenis longissimus
Užovka fŕkaná – Natrix tessellata

UŽOVKA OBOJKOVÁ (obyčajná)
Natrix natrix ( Linné,1758)
Colubridae

Obýva rozsiahly zemepisný areál a vďaka svojej prispôsobivosti patrí k najbežnejším druhom plazov, s ktorými sa na území SR môžete stretnúť. Je náš najznámejší a najrozšírenejší had. Patrí medzi chránené živočíšne druhy.

Rozpoznávacie znaky

Je to veľký had.
Samica môže dorásť až do 150 cm.
Samce sú štíhlejšie. dlhé do 1 m.
Hlava vajcovitá, oddelená od tela zúžením.
Škvrny: žlté, oranžové, krémové či biele polmesiačiky lemované dvoma čiernymi škvrnami, nachádzajúce sa za hlavou. Sú charakteristickým rysom užovky obojkovej. Vďaka nim je možné ju ľahko rozoznať.

Oči – veľké, zrenice kruhovitého tvaru, dobre prispôsobené dennej aktivite.
Telo – štíhle, plynule prechádza do chvosta, ktorý je vzhľadom k vlastnému telu pomerne dlhý.
Šupiny sú kýlovité.
Sfarbenie a kresbu máva premenlivé v závislosti na obývanom prostredí a poddruhu (vytvára 10 poddruhov).
Farba tela je väčšinou sivastá rôznej intenzity, hnedá, sivozelená alebo olivovozelená s tmavými škvrnami po bokoch tela.
Sfarbenie chrbta je najčastejšie olivovozelené ale nájdu sa aj úplne tmaví alebo bledí jedinci. Forma s dvomi pozdĺžnymi čiernymi pásmi na chrbte je vzácnejšia.
Brucho býva sfarbené do žlta a je nepravidelne výrazne sýto kockované, čo môže u niektorých jedincov pripomínať šachovnicu, u iných súvislú kľukatú čiaru, známu z chrbta Vretenice severnej.

Výskyt

V strednej Európe sa vyskytuje najmä základná forma. Hojný je výskyt až do 800 m nadmorskej výšky. U nás sa vyskytuje do nadmorskej výšky až 1 000 m, nájdeme ju na celom území Slovenska. Na území svojho rozšírenia vytvára niekoľko poddruhov. Na teplých miestach južného Slovenska bol zaznamenaný výskyt poddruhu Natrix natrix persa, ktorého základné poznávacie znaky sú hnedší chrbát s dvomi pozdĺžnymi bledými pásmi.

Mapa pozorovania taxónu: Užovka obojková

Užovka obojková obýva

• Uprednostňuje predovšetkým blízkosť vody – brehy jazier, rybníkov.
• Obľubuje hlavne vlhké biotopy riek a krovinaté brehy stojatých vôd, kde sa nachádza dostatok potravy ako aj dostatočné množstvo bezpečných úkrytov a miesta na hniezdo.
• Hojne sa vyskytuje v močaristých oblastiach či mokradiach.
• Nevyhýba sa ani suchým starým lomom a štrkoviskám, kde sa rada vyhrieva.
• Často ju môžeme pozorovať aj v okolí ľudských obydlí napr. v sadoch, viniciach a záhradách.
• Je hlavne obyvateľom nížin ale možno ju občas zastihnúť aj v horských oblastiach.
• Ideálnym prírodným inkubátorom pre vajíčka užoviek sú hromady tlejúceho lístia, pokoseného tŕstia pri rybníkoch alebo kopy iného pariaceho sa organického materiálu. Samice žijúce poblíž ľudských obydlí a záhrad často využívajú komposty alebo haldy vlhkej kôry a drevných pilín.
• Ako úkryty na zimu jej vyhovujú hlbšie nory malých cicavcov,skalné rozsadliny, dutiny spadnutých kmeňov, kopy raždia, polorozpadnuté kamenné stienky alebo pivnice starých domov ale vyhľadáva aj hromady tlejúceho organického materiálu, ktoré cez leto poslúžili ako inkubátory.

ETOLOGICKÉ MINIMUM, lov, útok, obrana

Užovka obojková výborne pláva a potápa sa. To využíva pri lovení.
Ide o aktívneho lovca – svoju korisť vyhľadáva. Loví hlavne obojživelníky a vodné živočíchy ako skokany a rosničky, mloky či menšie ryby, väčší hmyz a myši na brehoch stojatých i tečúcich vôd ale aj v listnatých lesoch ďalej od vody.
Svoju korisť neškrtí a vzhľadom k tomu, že patrí k hadom aglyfným (nejedovatým) ani ju neomračuje jedom. Svoje úlovky požiera živé.
Had reaguje predovšetkým na pohyb, nehybnú korisť nevidí. Zareaguje na ňu až keď sa pohne.
Lovecká technika preto spočíva v tom, že sa užovka snaží korisť vyplašiť, aby sa pre ňu stala viditeľnou. Dokáže sa veľmi dobre pohybovať aj v spleti vodných rastlín. Pláva rovnako dobre, ako sa plazí po listoch.
Po koristi obvykle pátra z hladiny, pri jej prenasledovaní sa potom potápa až ku dnu, a keď je treba prepláva pod hladinou dlhý úsek.

Obrana

Tento druh užovky, tak ako ostatné voľne žijúce hady na našom území, je plachý. Len zriedkakedy sa bráni pohryzením. Pretože nedisponuje jedovatým aparátom, vyvinula si niekoľko stratégií obrany.

Had v nebezpečenstve hlasito syčí, nafukuje krk a zúrivými pohybmi prednej časti tela sa snaží útočníka zastrašiť.
„Predstieranie“ smrti je ďalším spôsobom. Had upadne do strnulého stavu s bruchom hore, vyvrátenou hlavou, otvorenou papuľou a jazykom voľne vypadnutým von. Súčasne vylučuje z kloakálnych žliaz nepríjemne zapáchajúci sekrét, čo dokáže prípadného útočníka často definitívne odradiť. Takéto správanie je inštinktívne a po čase sa had preberie a snaží sa ujsť.
Hlavnou zbraňou je však maskovanie sa v močiaroch a vysokej vegetácii.

Hoci je užovka obojková stále naším najhojnejším hadom, príliš nepriaznivý vplyv na jej stavy v prírode má likvidácia prirodzených biotopov. Tento krásny zástupca plazov sa dostal medzi ohrozené druhy.

UŽOVKA HLADKÁ
Coronella austriaca (Laurenti 1768)
Colubridae

ROZPOZNÁVACIE ZNAKY:

• Užovka hladká je drobnejší štíhly had.
• Dorastá do maximálnej veľkosti 80 cm, obvykle však máva len okolo pol metra a jedinci nad 60 cm bývajú pomerne vzácni.
• Hlava sploštená len nevýrazne odlíšená od krku s pravidelnými hlavovými štítkami.
• Oči s okrúhlou zrenicou, čo svedčí o dennom spôsobe života.
• Šupiny hladké.

• Základné zafarbenie sa môže pohybovať od sivej po sivohnedú, hnedú až žltohnedú.
• Samce mávajú skôr hnedavý a červenohnedý odtieň a škoricovo zafarbené brucho.
  Samice bývajú sivohnedé so sivým bruchom.
• Mláďatá majú spravidla brucho do červena.
• Kresba – obe pohlavia ju majú prakticky zhodnú: – tvoria ju obvykle dva rady priečnych prerušovaných škvŕn, ktoré od seba bývajú oddelené a často tvoria akýsi rebríkový vzor.Niekedy škvrny môžu byť zliate do pozdĺžnych pásov, ktoré sa objavujú na prednej časti chrbta hneď za hlavou.
• Podstatná časť pileusu (usporiadanie šupinových štítkov na zadnej strany hlavy) užovky hladkej je zafarbená tmavo hnedo a pripomína korunku či podkovu na malej trojuholníkovej hlave.
• Hnedý, čierno lemovaný pás sa tiahne od špičky nosa cez oko až ku krku.

Pre svoj celkový vzhľad – predovšetkým vďaka kresbe hlavy a škvrnám na chrbte – je táto užovka často zamieňaná za vretenicu.

• Užovka hladká sa veľmi rýchlo pohybuje.
• Loví jašterice ale aj rôzne druhy plazov – hlavne slepúchym láďatá ostatných hadov ale aj mláďatá vlastného druhu. Výnimočne sa jej korisťou môžu stať drobné myšovité hlodavce, prípadne vajcia či mláďatá na zemi hniezdiacich vtákov.Väčšiu korisť usmrcuje silným ovinutím okolo tela, drobnejšiu požiera v celku.
• Požiera i hmyz vhodnej veľkosti.
• Je u nej známy aj kanibalizmus.
• Pri ohrození sa bráni hryzením a útočením.

VÝSKYT:

• Najhojnejšia je v nížinách, len výnimočne vystupuje nad 600 m nadmorskej výšky.
• Vzhľadom k vyhraneným nárokom je u nás napriek svojej relatívnej hojnosti rozšírená len ostrovkovito. To úzko súvisí nielen s vhodným biotopom ale predovšetkým s výskytom dostatočného množstva jej hlavnej prirodzenej potravy – jašteríc.
• Vyskytuje sa na väčšine územia Európy.

Na Slovensku sa vyskytuje hlavne na Záhorí, v okolí Nitry a Fiľakova, v povodí Hrona a v Slovenskom krase.

Mapa pozorovania axónu Užovka hladká

Užovka hladká obýva:

• teplé listnatné lesy
• suché slnečné kamenisté a zarastené stráne
• oupstené lomy a násypy, rumoviská a staré kameňolomy, teda teritóriá podobné ako jašterice
• zasahuje často až na okraj ľudských sídlišť, do parkov a sadov,viníc a zarastených zanedbaných záhrad
• chladné obdobie prečkáva v skalných puklinách ale aj pod pňami

Nenájdeme ju:

V kultúrne poľnohospodársky využívanej pôde a na väčších plochách monokultúr.

Vytráca sa zväčša v októbri a vylieza v marci. Párenie prebieha v apríli. Mláďatá sa liahnu v auguste až septembri. Je to vajceživorodý druh, t.j. užovka hladká rodí živé plne vyvinuté mláďatá, ktoré sú už behom niekoľkých minút schopné samostatného života. Nie je výnimkou aj 15 mláďat dosahujúcich dĺžku okolo 18 cm s výraznejším sfarbením ako dospelí jedinci.

UŽOVKA STROMOVÁ
Zamenis longissimus
Colubridae

Je naším najväčším hadom. Je svalnatý ale pritom štíhli had s malou úzkou hlavou,štíhlym telom a dlhým chvostom. Silné telo a brušné štítky jej umožňujú výborne loziť po kríkoch a stromoch.

ROZPOZNÁVACIE ZNAKY:

• Dorastá do dĺžky 1,5 – 2m
• DOSPELÍ JEDINCI
  Hlava pretiahnutá, elipsovitá je výrazne oddelená od tela. Sfarbenie tela je olivovohnedé. sivožlté alebo čiernohnedé bez škvŕn. Pomerne častý je tmavých až čiernych jedincov.
  Brušná časť slamenožltej farby je najjednoduchším indentifikačným znakom pri jedincoch bežného sfarbenia.
  Šupiny: majú lemované bielymi okrajmi. Samce sa odlišujú bielym bodkovaním na šupinách, ktoré je aj ich hlavným poznávacím znakom.
  Oči: majú veľkú oválnu zrenicu.
  Očné štítky: najlepším určovacím znakom je jeden veľký pred očný štítok, dva za očné a zároveň absencia malého očného štítku.

• MLÁĎATÁ
  Chrbát škvrnitý, na žltohnedom podklade sú hnedé až gaštanovohnedé škvrnky. Žltkastá polmesiačikovitá škvrna za hlavou pretrváva až do dospelosti, preto si ju možno aj pomýliť s Užovkou obojkovou (Natrix natrix)

VÝSKYT

V strednej Európe obýva najteplejšie miesta a len zriedka sa rozširuje aj do severnejších oblastí. Vyhľadáva predovšetkým nížiny, prípadne stredné polohy. Na Slovensku žije pôvodná populácia užovky stromovej. Vyskytuje sa na teplých miestach v Malých Karpatoch, Kováčských vrchov, Poľane, Vihorlate, Slovenskom Krase, Krupinskej Planine a pri Beckove.

Užovku stromovú môžeme stretnúť:

• Vyhľadáva teplé slnečné oblasti lesostepného charakteru, svetlé háje a listnaté lesy, teplé lesné stráne a krovinaté lúky, kde sa zdržuje predovšetkým v nižších polohách krovinatého porastu.
• Súčasťou jej biotopu býva takmer vždy neďaleký háj, vlhký lesík s množstvom úkrytov v dutých stromoch, skalných štrbinách, zarastených múroch, prípadne v kope zrúbaných stromov.
• Má rada blízkosť vody a často ju i vyhľadáva. Priamo do vody však vstupuje len ojedinele a skôr z donútenia, i keď tak ako ostatné hady, výborne pláva.
• Zastihneme ju aj
  – v starých opustených lomoch, viniciach, železničných násypoch, kamenných múroch, zarastených kamenistých stráňach a pod.
  – v málo frekventovaných hospodárskych či polorozpadnutých opustených budovách, ako sú stodoly, kôlne a povaly.

Užovka stromová nemá rada:
-otvorenú krajinu s málo členitým biotopom,
-poľnohospodársky obhospodarované pozemky (monokultúry),
-výslovné suché miesta,
preto ju tam sotva zastihneme.

ETOLOGICKÉ MINIMUM, lov, útok, obrana

Vďaka usporiadanu ventrálnych šupín vie užovka stromová výborne šplhať, takže aj po zdanlivo hladkom kmeni dokáže elegantne vyliezť až na samý vrchol stromu. Napriek tomu býva na stromoch či kroch pristihnutá len výnimočne. Uprednostňuje radšej pozemný spôsob života.

Zimné úkryty opúšťa koncom apríla alebo začiatkom mája. Vyhľadáva lokality otočené na juh, kde sa rada vyhrieva.
Hlavná doba párenia nastáva koncom mája a trvá približne až do polovice júna. Od polovice júna až do polovice júla vyhľadávajú samice vhodné miesta na kladenie vajec. Väčšinou sú to miesta v dutých pňoch, dierach stromov a kompostoch v blízkosti ľudských obydlí. Do teplého a vlhkého substrátu kladú od 5 do 15 bielych, pozdĺžnych, kožovitých vajec, ktoré sú 50 -70 mm dlhé. Mladé užovky sa liahnu po cca 2 – 3 mesiacoch a merajú 25 – 30 cm. Do jesene väčšinou nepríjímajú potravu, zvlečú sa z kože a zaliezajú na zimný spánok.

Vo všeobecnosti patrí táto užovky medzi menej plaché druhy. V prípade ohrozenia znehybnie. Ak takto neunikne pozornost, snaží sa dostať do bezpečia. Keď nemá kam utiecť, stočí sa do esovitej polohy a robí výpady na útočníka. Jej uhryznutie je neškodné.

Užovka stromová je aktívny a odvážny lovec. Za potravou dokáže vyliezť pomerne vysoko ale napriek tomu radšej pátra v podraste po hlodavcoch, loví myši, jašterice. Nepohrdne ani samotnými vtáčími vajciami. Vylieza vysoko na stromy, kde vyberá vtáčie mláďatá z hniezd.
Ku koristi sa približuje najskôr veľmi pomaly a rozvážne, a až keď je dostatočne blízko, zmocní sa jej prudkým výpadom. Ako typický škrtič, keď uloví myš, skôr než ju prehltne, zaškrtí ju vo svojich telesných závitoch. Korisť, ako väčšina hadov, prehltne od hlavy.
Užovka stromová býva aktívna hlavne cez deň, len za abnormálne teplých dní loví radšej za súmraku.

Jej užitočnosť spočíva vo výraznom redukovaní počtu hlodavcov. Je zaradená medzi veľmi ohrozené druhy – chránené druhy.

UŽOVKA FŔKANÁ
Natrix tessellata – (Laurenti,1768)
Colubridae

Veľkosťou sa veľmi podobá užovke obojkovej (obyčajnej) ale povahovo je útočnejšia.

ROZPOZNÁVACIE ZNAKY:

Dorastá až do dĺžky 100 centimetrov, vynimočne až 150 cm. Znakom pohlavnej dvojtvárnosti je dĺžka hada a chvost.

• Samce dorastajú do veľkosti len okolo 75 cm. Chvost majú dlhší a pri koreni širší ako samice.
• Samice sú dlhšie a mierne hrubšie ako samce.
• Hlava je dlhá, trojuholníkového tvaru, výrazne oddelená od tela. Pokrytá je veľkými kýlovitými šupinami.
• Pyskové štítky (8)
• Tmavá škvrna do V na záhlaví.
• Oči sú veľké so zreteľnou okrúhlou zrenicou.
• Telo hada je štíhle, zo strán sploštené, s pomerne dlhým chvostom.
• Sfarbenie je veľmi premenlivé.
• Brucho žltkasté s tmavšími škvrnami v šachovnicovom usporiadaní.

VÝSKYT:

Tento druh užovky sa vyskytuje súvisle od Stredomoria a južnej časti Európy až po západnú a strednú Áziu, prakticky v celej Južnej a východnej Európe.

Najznámejšími lokalitami sú na Slovensku NPR Šúr, vodné nádrže pod Malými Karpatami,ramená a vodné toky Dunaja,Váhu,Hrona, Torysy,Hornádu,Bodrogu či Latorice.
Niekedy však obýva aj suchšie lokality ako Devínsku Kobylu či Kováčske vrchy.

Mapa pozorovania taxónu Užovka fŕkaná

Užovka fŕkaná je teplomilný had, veľmi plachý, ťažko spozorovateľný.

Prežije podstatnú časť svojho života vo vode a toto prostredie opúšťa len vo výnimočných prípadoch alebo neskoro v noci.

Je vynikajúci plavec, často sa potápa pod hladinou. Pod vodou dokáže vydržať až 6 minút a ponoriť sa do hĺbky až 3 – 4 metrov.

Hlavnou obranou užovky fŕkanej je rýchly únik do vody a vďaka výborným plaveckým schopnostiam rýchlo opúšťa miesto nebezpečenstva, pričom pláva prevažne pod hladinou.

Jej obľúbenou potravou sú ryby, obojživelníky a hmyz.
Na korisť striehne, zriedka ju prenasleduje. Ak je vyrušená počas prijímania potravy,tak korisť vyvrhne a utečie.

Chladné obdobie prečkáva pod pňami, v kopách raždia alebo tŕstí ale vždy v suchu.

Vytráca sa zväčša v októbri a vylieza v marci až apríli.

Párenie prebieha v apríli až máji. Samičky pri kladení vajíčok opúšťajú vodné prostredie a vyhľadávajú suché miesta, ktoré sú často vzdialené aj 1,5km od brehu rieky. Vajíčka samičky kladú do vlhkého, tlejúceho lístia koncom júna až začiatkom júla. V znáške býva 5 až 35 vajíčok s kožovitým obalom. Mláďatá sa liahnu koncom augusta až začiatkom septembra a pri narodení majú 15 až 24 cm. Mláďatá sú veľmi pohyblivé, čulé,živé a krátko po narodení opúšťajú miesto znášky. Hneď po vyliahnutí sa sťahujú do vody, kde žijú samostatným životom.

FOTOGALÉRIA HADOV

Slepúch lámavý (Anguis fragilis)

Slepúch lámavý (Anguis fragilis) je napriek tomu, že nemá končatiny a tvarom tela pripomína hada, jašter z čeľade slepúchovitých (Anguidae). Na rozdiel od hadov má chvost dlhší než zvyšok tela, chvost môže v nebezpečenstve odvrhnúť a následne mu môže dorásť, žmurká – teda nemá zrastené očné viečka a brušnú stranu tela má pokrytú viacerými radmi šupín. Nedisponuje toxínom, a je teda toxikologicky bezvýznamný. V prírode plní dôležitú úlohu v potravinovom reťazci ako predátor bezstavovcov i ako korisť iných plazov, vtákov či cicavcov. Rozšírený je na celom území Slovenska v trávnatých a lesostepných biotopoch, často aj vo veľmi atropogénne pozmenenej krajine. Je zákonom chránený.

Na fotografii je samica, čo je zreteľné z tmavého kontrastného sfarbenia boku tela a chrbta. Vyplazený jazyk slúži na prenos čuchových podnetov z prostredia do tzv. Jacobsonovho orgánu uloženého v podnebí.

Na fotografii je samec, ktorý sa od samice odlišuje menej kontrastným sfarbením – medzi bokom tela a chrbta nie je farebná hranica.

Užovka hladká (Coronella austriaca)

Užovka hladká (Coronella austriaca) je najmenší druh užovky obývajúci územie Slovenska, dorastá 60 – 70cm. Mnohí ľudia si tento druh vďaka jeho sfarbeniu mýlia s vretenicou, od nej sa však odlišuje charakterom chrbtovej kresby (nie je kľukatá čiara), lesklými hladkými šupinami (vretenica má šupiny drsné, kýlovité), okrúhlou zrenicou oka (vretenica má vertikálne štrbinovitú), relatívne dlhším chvostom a charakteristickou podkovovitou kresbou na krku. Užovka hladká obýva celé územie Slovenska s výnimkou vysokohorských oblastí,osídľuje najmä trávnaté a lesostepné biotopy. Živí sa hlavne inými druhmi plazov (aj vretenicami) a drobnými zemnými cicavcami. Napriek tomu, že po uchopení hryzie, nedisponuje toxínmi, a je teda toxikologicky bezvýznamná. Je zákonom chránená.

Užovka obojková (Natrix natrix)

Užovka obojková (Natrix natrix) je náš najznámejší had. Charakteristická je žltými polmesiacovitými škvrnami za hlavou, ktoré však môžu byť veľmi slabo zreteľné, ako u jedinca na tejto fotografii. Tento druh sa vyskytuje na celom území Slovenska až do nadmorskej výšky 1000 m.n.m, obýva najmä vlhké biotopy. Bežná je v blízkosti vodných tokov a plôch, v ktorých loví žaby a mloky, menej aj ryby. Je to druh, ktorý ani po uchopení do ruky nikdy nehryzie a je toxikologicky bezvýznamný. Je zákonom chránená.

Užovka fŕkaná (Natrix tessellata)

Užovka fŕkaná (Natrix tessellata) je náš najmenej známy druh hada. Vyskytuje pozdĺž vodných tokov (napr. Váh, Hron, Ipeľ, Slaná) najmä na južnom a strednom Slovensku, nezasahuje svojím rozšírením do severných oblastí. Je to druh viazaný na vodné prostredie, v ktorom loví svoju potravu, ktorou sú hlavne ryby, menej často obojživelníky. Traduje sa, že je ohrozením pre rybie populácie, opak je pravdou, užovka fŕkaná je schopná uloviť len veľmi slabé a chorobou vyčerpané ryby, na populácie teda pôsobí jej prítomnosť skôr ozdravne. Je to druh, ktorý ani po uchopení do ruky nikdy nehryzie a je toxikologicky bezvýznamný. Užovka fŕkaná je zákonom chránená.

Väčšina hadov uniká ľudskej pozornosti, pretože využíva svoju schopnosť byť takmer neviditeľnými vo svojom prirodzenom prostredí, čo je adaptácia na ochranu pred predátormi. Pomáha k tomu aj sfarbenie, ako aj správanie sa hadov. Takto ukrytého hada je možné objaviť len vďaka veľkej náhode.

Vretenica severná (Vipera berus)

Vretenica severná (Vipera berus) je náš jediný jedovatý druh hada. Vyskytuje sa v horských oblastiach stredného a severného Slovenska, chýba na nížinách (nežije ani v Malých Karpatoch, takže ani v okolí Bratislavy). Je to malý had dorastajúci max 80 cm, zväčša však menej než 70. Má krátky chvost, drsné kýlovité šupiny, vertikálnu zrenicu oka a charakteristickú kľukatú kresbu na chrbtovej strane tela – tá však môže chýbať. Uvedenými znakmi sa odlišuje od užovky hladkej, s ktorou si ju ľudia často mýlia. Vretenica sa živí jaštermi, hmyzom ale najmä malými cicavcami, ako sú piskory a hraboše. Je zákonom chránená.

Pre vretenice je charakteristický tzv. pohlavný dichromatizmus, teda odlišné sfarbenie samcov a samíc. Samice sú hnedé s tmavohnedou kľukatou kresbou, kým samce sú sivé s čiernou kresbou. Dichromatizmus a vyvíja počas dospievania zvieraťa, mláďatá sú sfarbením podobné samiciam.

Charakteristický biotop vretenice severnej na strednom Slovensku. Vretenice vyhľadávajú lúčne a lesostepné biotopy v stredných a vysokých polohách. Dôležitou podmienkou výskytu vretenice je vlhko, často sa preto vyskytujú na rašeliniskách, podmáčaných lúkach, naopak chýbajú na skalnatých či suchých biotopoch. Lokálne vretenice vyhľadávajú akékoľvek heterogenity biotopu, ako sú pne, kamene, trsy tráv, v ktorých sa ukrývajú či sa na nich vyhrievajú. Na fotografovanom mieste boli objavené dve dospelé vyhrievajúce sa vretenice.

Opuch dlane a zápästia ako následok pohryzenia vretenicou severnou (Vipera berus) deň predtým. Dospelý muž bol pohryzený pri neopatrnej manipulácii s mladým hadom do prsta, a keďže sa nedostavili systémové príznaky pohryzenia, len lokálny opuch, nebolo mu podané špecifické sérum, liečba bola len symptomatická. Jed vretenice pôsobí hemoragicky (rozkladá epitelovú výstelku stien krvných ciev, ktoré tak oslabuje a spôsobuje prienik krvi do okolitých tkanív) a hemolyticky (rozkladá, a tým znefunkčňuje červené krvinky). Častým následkom je bolestivý lokálny opuch a výskyt hematómov (podliatín). Takto končí väčšina pohryzení vretenicou, systémové príznaky sa prejavujú len výnimočne, najmä vďaka relatívne malému množstvu toxínu, ktorým naša vretenica disponuje. Lokálny opuch pretrváva niekoľko dní.

Samec vretenice severnej (Vipera berus) v biotope na lokalite na strednom Slovensku.
Napriek relatívne výraznému kontrastnému sfarbeniu je had pri bežnom pohybe v teréne len ťažko spozorovateľný – človek ho väčšinou nezbadá, keďže preferovanou obrannou stratégiou vretenice je nenápadne sa pred potencionálnym predátorom – ktorým vďaka svojej veľkosti človek je – skryť alebo ostať nehybne na mieste a spoliehať sa na sfarbenie, ktoré pôsobí čiastočne aj krypticky, čiže spôsobuje, že had je v okolitom poraste zle rozlíšiteľný.

Hnedá alebo červená forma vretenice severnej (Vipera berus) je veľmi vzácnou farebnou odchýlkou od normálneho sfarbenia vretenice. Je podobne ako čierna forma charakteristická absenciou kľukatej kresby v strede chrbta, inak sa od normálnej vretenice nelíši.

Na fotografii je vretenica v biotope na lokalite na strednom Slovensku. Oproti normálnej forme je v biotope nápadnejšia.

Detail hlavy a prednej časti tela samice vretenice severnej (Vipera berus). Pozorovať sa dá vertikálna zrenica oka, ktorá je charakteristická pre vretenicu ako jediného nášho hada.

Užovka stromová (Zamenis longissimus)

Užovka stromová (Zamenis longissimus) je naším najdlhším a najrobustnejším hadom. Dorastá bežne do dĺžky 130cm, ale v ojedinelých prípadoch môže dosiahnuť až dva metre. Je to náš jediný had so svetlo sfarbeným bruchom. Podobne ako užovka obojková (Natrix natrix) má žlté škvrny za hlavou, tie však nie sú zozadu sprevádzané čiernymi škvrnami. Užovka stromová sa vyskytuje v teplých oblastiach, najmä suchých lesostepných biotopoch, nežije v severných oblastiach Slovenska. Živí sa drobným hmyzom, obojživelníkmi, plazmi a v dospelosti najmä cicavcami a vtákmi, ktorých vajíčka žerie aj priamo z hniezd v korunách stromov. Napriek jej slovenskému menu, keď práve nevyžiera vtáčie hniezda, žije na zemi. Užovka stromová sa najľahšie zo všetkých hadov adaptuje na prítomnosť človeka – často žije v záhradách, parkoch a sadoch, zimovať chodí dokonca do pivníc, garáží a pod. Je zákonom chránená.

Autor fotografií a textov

Dávid Jandzík je učiteľ a zoológ z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Na Katedre zoológie sa venuje evolučnej a vývinovej biológii, morfológii stavovcov a biológii plazov a obojživelníkov.